Počas cesty Gumbom po nás decká pokrikujú kawadža- kawadža (beloch) a tiež Marko and Thomas naši predchodcovia : ). Dedinka rozprestierajúca sa na veľkej ploche, pomerne riedko zastavaná domčekmi. Počet domov pokope záleží od veľkosti rodiny. Domčeky sú prevažne kruhového pôdorysu, hlinené so slamenou strechou no postupne začínajú budovať i hranaté steny a plechové strechy. Stavebný materiál je hlina a dva postupy výstavby.
2. Zo surových (nepálených) tehál postavia steny, ktoré tak isto ohádžu blatom a na vrch príde plech alebo slama. Tento postup je finančné náročnejší.
Materiál si zadovažujú s prírody, veď blata, veľkej trávy (slamy) a dreva je všade naokolo. Aj keď úbytok stromov v okolí dedín je značný. Ľudia, prevažne ženy, prinášajú drevá pre domčeky ale aj na oheň(varenie, svetlo), z väčšej diaľky, výhradne na hlavách.
Všetka pôda v Gumbo na ktorej tu ľudia žijú patrí štátu a v tomto období to dosť pocítili. Buduje sa tu nová sieť ciest a ak stojí niečo v ceste výstavby, tak to musí ustúpiť. Na domčeky ktoré stoja v ceste namaľovali červený kríž a po čase zrovnali zo zemou. Ľudia znova stavajú , niekde blízko novo budovanej cesty, no do kedy tam budú môcť byt je otázne. Keďže mesto sem chce presťahovať celu jednu štvrť a na jej pôvodnom mieste vybudovať nové centrum.
