Raz nás father Johnson zobral do dedinky Radžab, ktorá je tiež blízko Juby. Je to miesto kde mali kedysi centrum britské kolónie a tam stojí najväčší kostolík čo sme tu zatiaľ mali možnosť vidieť,kde slávili hody.
Všetko začínalo sv.omšou, ktorú celebroval biskup. Prišlo veľmi veľa ľudí, spievalo, tancovalo, veľa ďakovačiek na konci, takže sv. omša trvala cez tri hoďky. Nás ako belochov posadili medzi pozvaných hostí, bo si tu vážia cudzincov . Po skončení sme boli pozvaní na obed, taktiež všetci z predných lavíc kostolíka. Jedlo sa rukami, čo bol troška taký nezvyk, hlavne pri ryži a omáčke s mäsom. Potom nasledoval program, spevy, bari tance, s rôznych kmeňov, ku ktorým sa spontánne pripojovali i hostia, tiež biskup si skočil. Bolo aj nejaké divadlo, spevy a potom nasledovali príhovory, ktoré boli neskutočne dlhé, bo tunák sa to ľuďom páči.
V ten deň boli všetci vystrojení, vyobliekaní, kopec parochní, no riadna predvádzačka na tejto celebration. K tomuto miestu sa však viaže i smutný príbeh, ktorý nám rozpovedal jeden kňaz čo s nami v komunite strávil nejaký čas. Opisoval príbeh o rebeloch ktorý utiekli pred vojakmi zo susedného štátu, práve do tejto oblasti. pod tichou podporou severu. V tom čase sa tam konala oslava k nejakej príležitosti, prišli tam ozbrojení že sa chcú len zabaviť spolu s nimi, nemusia sa báť. Po nejakom čase strávenom na oslave, potužený alkoholom začali strieľať do ľudí, do detí ktoré vyhadzovali do vzduchu, znásilňovali ženy,... zomrelo tam veľa ľudí. Proti nim časom zasiahla SPLA (oslobodzovacia armáda) ktorá po bojoch veľa z nich zabila a vraj stále niekde naháňa v strednej časti krajiny.
