Sú tu skutočne jednoduchí ľudia, spočiatku nedôverčiví , bo nevedia čo za belocha sa to tu potuluje. No ako u deti stačí úsmev na tvári, podanie rúk, prihovoriť sa že „Ako?“ a všetko je v pohode. Žijú tu dobrosrdeční ľudia napriek tomu čo všetko vo vojne prežili...Postavenie členov rodiny je jasne dané. Muž je hlavou rodiny „živiteľ“, no veľa mužov tu nemá robotu a tak cele dni presedia pred domami, holdujúc alkoholu. Ženy celý deň makajú ako fredky, samozrejme že aj tam sa nájde veľa takých čo prepadlo tomuto zlozvyku. Celý deň nosia vodu zo studní ku svojím obydliam, veľakrát sú to vzdialené miesta, ďalej drevo, slamu(trávu na strechy) a to všetko na hlavách.
Jedávajú spoločne a to väčšinou raz denne. Pripravujú si Asidu, čo je také niečo ako krupičná kaša, k tomu chlieb, ak je naň a samozrejme jedia rukami, je to jedlo ktoré ich zasýti. Rodiny tu majú viacpočetné, je to vraj tým že sú tu rôzne choroby a veľakrát bývajú silnejšie ako deti. Ak sa detí pýtame na rodiny tak počujeme rôzne príbehy, život rodičov si vyžiadala vojna, súrodencov choroba, alebo jednoducho odišli preč. Muži tu majú dve i viac žien, je to vraj u nich odjakživa tak to berú, tak nejak, prirodzene. Nájdu sa tu i klasické rodiny, skôr tie mladšie. Zo svadbou je to veľakrát komplikované, bo je tu taký zvyk, že nevesty tu vymieňajú za kravy, počet závisí od krásy a šikovnosti : ). No kráv mizne a s nimi i tento zvyk. Jeden novokňaz, ktorý vzišiel tu s vedľajšej dedinky rozprával, že svadba tu trvá mesiac, počas tohto obdobia vraj rodiny mladomanželov musia hostiť všetkých pozvaných, čo si pri tejto chudobe neviem predstaviť. No mladí sa veľakrát, keď nemajú takmer nič rozhodnú ujsť na čas preč od rodín a prídu až keď majú potomka, potom sa oboji rodičia vraj ľahšie dohodnú. 
Na sväté omše tu chodí najviac ľudí v nedeľu a v sviatok, sú to prevažne deti a mládež (70%). V tieto dni bývajú tu v Gumbo dve sv. omše a to v Bari a Aj. Ludia neskutočne radi spievajú a tak sme v kostolíku 2-3 hoďky. Len skutočne málo krát sa nám podarilo identifikovať, že áno, toto je rodinka, bo na verejnosti sa nejak k sebe nemajú. Častým javom je keď ide mama a syn oproti, ktorý zavadia o seba len pohľadom. Tiež jedným zo zvláštnych javov je že sa vedia strašne pohádať, nakričať jeden na druhého a vzápätí sa obíjajú ako najväčší kamaráti. Deti sa skôr pobijú a za moment spolu znovu dobre vychádzajú. Celkovo sa tu stretávame s takým pohodovým africkým štýlom života, ktorý badať na spôsobe chôdze,, že kam sa budem ponáhlať“ a na nedochvílnosti . Chlapík niečo robí a povie“ hneď som tu, idem si niečo zobrať.“ Príde za 4 hodiny. Alebo potrebujeme spraviť toto a toto, chlapík povie „ zajtra som tam.“ príde za týždeň či dva, no a na toto sa ťažko zvyká J.
